O nás
Kto sme
Sme evanjelici podľa augsburského vyznania. Augsburské vyznanie bolo vyznaním viery a praktického životného postoja prívržencov Lutherovej reformácie. Vypracoval ho Lutherov spolupracovník Filip Melanchton v 28-mich viac či menej obsažných kapitolách. Bolo prednesené svetskými prívržencami reformácie cisárovi Karolovi V., reprezentantom ríšskych stavov a elite rímsko-katolíckej cirkvi na zasadnutí nemeckého ríšskeho snemu v Ausburgu. Stalo sa to v júni r.1530, teda 13 rokov po Lutherovom verejnom vystúpení proti škandalóznej odpustkovej praxi (Wittemberg, 31.okt. 1517).
Stredoveké Nemecko a Uhorsko boli kultúrne, obchodne, národnostne, vzdelanostne previazané. Evanjelické augsburského vyznania cirkevné zbory vznikali na území dnešného Slovenska spontánne počnúc rokmi 1525 – 30 prosto tým, že kňazi i veriaci v pôvodne rímsko-katolíckych farnostiach prijímali vieroučné, liturgické a praktické zásady reformácie. Začali svoj osobný život viery, liturgiu bohoslužieb i organizáciu zborov budovať úplne po novom – evanjelicky. Formálne však častokrát patrili ešte pod právomoc rímsko-katolíckej cirkvi.
Po približne osemdesiatich rokoch takejto spontánnej existencie, v ktorej cirkevné zbory i rozličné bratstvá zborov (franternity, kontubernie, senioráty) požívali značné množstvo samostatnosti, bola v r.1610 na Žilinskej synode pre západ a stred Slovenska a v r.1614 na Spišsko-podhradskej synode pre východ Slovenska, po prvýkrát v histórii úradne, organizačne, územne a vodcovsky zriadená jedna Evanjelická cirkev podľa augsburského vyznania. Úplne sa odčlenila od rímsko-katolíckej cirkvi. Žila v superintendenciách (biskupstvách), seniorátoch (regionálne bratstvá zborov) a miestnych cirkevných zboroch. Tak je tomu dodnes.
Naša cirkev prešla pohnutými dejinami, do ktorých patrilo i niekoľko vĺn prenasledovaní, v ktorých jej boli odoberané kostoly, fary, školy, boli perzekvovaní farári, učitelia, inteligencia, prostý ľud. Priniesla však mnoho dobrého duchovného úžitku na spasenie ľuďom tým, že niesla nepokrivené evanjelium o Ježišovi Kristovi. Priniesla veľké požehnanie pre náš národ a pre našu vlasť i v oblasti vzdelanosti, školstva, sociálnej práce, kultúry, umenia, politiky. V každej generácii sa v našej cirkvi zjavili osobnosti, ktoré patria dodnes medzi všeobecne uznávané a uctievané osobnosti nielen v evanjelickej cirkvi a v celom národe.
Medzi ďalšie dôležité medzníky v dejinách našej cirkvi patrí Šopronský snem v r.1681, ktorý umožnil evanjelikom postaviť si presný počet kostolov na presne vymedzených miestach (tzv.artikulárne kostoly), Ružomberská synoda v r.1707, kde predovšetkým sa cirkev zriadila a zjednotila liturgicky a zvykovo, Tolerančný patent z r.1781, na základe ktorého si evanjelici mohli za presne určených podmienok postaviť kostol v tom prípade, ak obec mala sto evanjelických rodín (tzv.tolerančné kostoly), prijatie náboženského zákona o slobodnom vyznávaní evanjelickej viery z r.1791 Uhorským snemom, ktorý ukončil dlhú dobu protireformácie.
Z modernejšej doby sú závažnými historickými medzníkmi r.1848, keď Uhorský snem prijal zákon o úplnom zrovnoprávnení všetkých cirkví, synoda v Trenčianskych Tepliciach v r.1921, ktorá prijala novú Cirkevnú ústavu a pripravila ňou evanjelickú cirkev na život v novom štáte – Československej republike, komunistický zákon z r.1949 O hospodárskom zabezpečení cirkvi štátom, ktorého úlohou bolo mocensky a ekonomicky ovládnuť a likvidovať cirkvi a synoda v Uhrovci r.1993, ktorá prijala dnešnú Cirkevnú ústavu, koncipovanú pre slobodný život evanjelickej cirkvi v pomeroch modernej demokracie a v novej vlasti – Slovenskej republike.
Žiadne špeciálne genetické predpoklady, ale samotná reformácia naučila evanjelikov určitým životným postojom a úcte k hodnotám, ktoré považujeme za posvätné. Lutherova základná otázka „Ako sa postavím pred spravodlivého Boha?“ naučila evanjelikov osobnej zodpovednosti za vzťah s Bohom, za svoje spasenie, za svoju morálku, čo sa podieľalo na vzniku moderného individualizmu. Tento osobný náboženský postoj sa premietol do sociálnej oblasti v podobe lojálnosti evanjelikov s obcou, pripravenosti obetovať sa, slúžiť, byť tvorivými, zodpovednými, pracovitými. Reformačná zásada sprístupnenia Písma Svätého každému veriacemu, založila vrúcny vzťah evanjelikov k materinskému jazyku. To sa premietlo potom na jednej strane do intenzívneho vzťahu evanjelikov ku kultúre, vzdelanosti, rozvíjaniu školstva, na druhej strane do roviny politickej – vrúcnym vzťahom evanjelikov k vlasti a k národu. Nutnosť od počiatku obhajovať svoju vieru a čeliť tlaku prenasledovania, naučila evanjelikov vážiť si náboženskú a politickú slobodu, slobodu svedomia a vyznania a mať averziu voči akejkoľvek forme diktatúry, neslobody, politického primitivizmu, alebo nečestnosti a prospechárstva vo sfére politického a verejného života.
Náš cirkevný zbor patrí do Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku so sídlom Generálneho biskupského úradu v Bratislave, do Západného dištriktu so sídlom Biskupského úradu Západného dištriktu vo Zvolene a do Dunajsko-nitrianskeho seniorátu so sídlom Seniorskeho úradu Dunajsko-nitrianskeho seniorátu v Kalnej nad Hronom. Dunajsko-nitriansky seniorát vznikol v r.1964 reorganizovaním predchádzajúceho Nitrianskeho, Dunajského, Tekovského, Hontianskeho a Bratislavského seniorátu. Je územne približne totožný s Nitrianskym samosprávnym krajom. Patrí doň 32 cirkevných zborov od Zobora po Sitno, v povodí riek Nitra, Hron, Žitava, Váh a Dunaj. Žije v ňom asi 10.300 evanjelikov. Seniorom je Ján Jančo, farár v Kalnej nad Hronom, seniorálnym dozorcom je Vlastimil Synak z Nitry.
Máme jeden zaujímavý znak. Väčšina z dospelých členov nášho zboru sa nenarodila v Nitre. Mesto Nitra sa stalo iba neskôr miestom pre náš život. Pochádzame či už z blízkeho okolia Nitry, alebo i z doslova každého kúta našej vlasti, cirkvi. Každý si v sebe nesie výchovu a duchovnú tradíciu svojho rodného zboru. Túžime však vytvoriť jedno pekné, živé a slúžiace kresťanské spoločenstvo, v ktorom vládnu čo najvrúcnejšie vzťahy a v ktorom ľuďom záleží na tom, aby žili jednoduchý, ale autentický kresťanský život.
Náš cirkevný zbor už vyše 400 rokov dobrovoľne patrí do zväzku Evanjelickej a.v.cirkvi na Slovensku. Dôležité je ale zdôrazniť, že má právnu subjektivitu v politicko-občianskom, ale aj cirkevno-náboženskom zmysle slova. Je slobodný, samostatný a samosprávny. Dobrovoľne však časť svojich práv odovzdal vyšším cirkevnoprávnym jednotkám, ktoré spravujú Evanjelickú a.v.cirkev na Slovensku: Dunajsko-nitrianskemu seniorátu, Západnému dištriktu a Generálnej cirkvi. Plní si úlohy a povinnosti voči nim, odvádza im finančnú podporu a zúčastňuje sa na spoločných školských, diakonických, dobročinných, misijných či iných programoch a úlohách, ktoré bežia na vyšších úrovniach cirkvi.
Náš cirkevný zbor – ako aj celá cirkev – má tzv.synodálno-presbyteriálne zriadenie. Najvyššiu moc v našom zbore má zborový konvent – zhromaždenie členov zboru. Konvent sa schádza minimálne raz do roka a rozhoduje o najzásadnejších veciach. Základné oblasti života zboru sa riadia zborovým štatútom, ktorý konvent prijme. Konvent volí aj 26 členné zborové presbyterstvo, ktoré vykonáva rozhodnutia konventu a spravuje cirkevný zbor medzi jednotlivými konventmi. To sa schádza raz za mesiac. Štatutárnymi predstaviteľmi zboru (predsedníctvom zboru) sú zborový farár a zborový dozorca. Sú kandidovaní zborovým presbyterstvom a volení zborovým konventom. Vykonávajú rozhodnutia konventu a presbyterstva. Vo všetkých oblastiach nášho zborového života nám záleží na jasnom, čestnom a kontrolovateľnom počínaní si voči našim členom a ustanoveniam zborového štatútu, voči Ústave a zákonom Evanjelickej a.v.cirkvi na Slovensku, i voči platným zákonom nášho štátu.
V koho a v čo veríme
Veríme v Boha, ktorý je určite jeden jediný. Je nekonečne väčší ako svet a On svet stvoril. V človeku Ježišovi sa stal časťou sveta, vstúpil do času, do ľudského tela, dokonca do ľudského hrobu. V Duchu Svätom prebýva v ľudskom srdci. Tvorí v ňom vieru, vkladá do nás nový život z Krista a ukazuje na konečný cieľ našej existencie – plné spoločenstvo s Bohom vo večnosti.
Vyznávame Ježiša Krista ako vteleného Boha, ako nášho Pána a Spasiteľa, jedinú Cestu k Bohu. V Jeho osobe, diele a kríži sa nám Boh dal poznať vrcholným a definitívnym spôsobom. V Ňom nachádzame jedinú možnosť osobnej záchrany z moci zmaru a smrti.
Náš kostol nesie pomenovanie „kostol Ducha Svätého“. Nie je to iba slovný ornament. Vyznávame tým, že prvým a najdôležitejším budovateľom našej osobnej viery a spoločenstva cirkvi je Duch Svätý. Ako dôsledok tohto presvedčenia potom vidíme potrebu slobody, v ktorej sa každý jeden z nás i my ako spoločenstvo otvárame Duchu Svätému a dovoľujeme Mu, aby nás pretváral, formoval, budoval. O tejto slobode uvažujeme, kážeme, o túto slobodu zápasíme.
Biblia, Božie Slovo Starej a Novej zmluvy, je pre nás literárnym zjavením Boha, Jeho plánov a Jeho vôle s človekom a svetom. Je pre nás základom, na ktorom stojí naša viera, nádej a rozhodovanie, z ktorého sa odvíja naše duchovné poznanie Božích vecí, naša osobná morálka a náš pohľad na svet.
Slová ako hriech, zatratenie, pokánie, odpustenie, ospravedlnenie, milosť, spása … nie sú pre nás iba formálne liturgické slová, ale slová, ktoré vyjadrujú hlboké a vážne pravdy o skutočnom stave človeka a o záchrane, ktorú prichystal a v Ježišovi Kristovi človeku daroval Boh.
Cirkev pre nás nie je iba organizáciou medzi inými organizáciami, ktorá má len špeciálnejšiu náplň činnosti. Na jednej strane naplno vnímame jej ľudskú a svetskú podobu – a každý deň sa staráme o to, aby sme náš zbor zveľadili a postarali sa o jeho existenciu. Na druhej strane však vnímame nadprirodzený charakter cirkvi. Je tajomným Telom Pána Ježiša Krista, je Novým Izraelom – ľuďom, ktorý chce mať na tomto svete Boh. Nepremôžu ju brány pekla. Boh ju má v dejinách ľudstva a v našich osobných dejinách ako svoj nástroj. To, že žijeme v cirkevnom zbore, vnímame ako výsledok práce Ducha Svätého, ktorý – tak ako je to vyryté na základom kameni nášho kostola (Efezským 2, 22) – spája naše telá a životy do jednej stavby duchovného príbytku. Až potom je život v cirkvi pre nás dobrý osobný zvyk (z výchovy v rodine), či skvelá možnosť stretnúť sa s podobne zmýšľajúcimi (pestovanie priateľstiev).
Tradičné starodávne ekumenické vyznania cirkvi – Apoštolské (Všeobecná viera kresťanská), Nicejské a Athanáziovo – sú pre nás vyjadrením základného obsahu a pravdy kresťanskej viery. Spisy evanjelických reformátorov – Symbolické knihy evanjelickej cirkvi (Augsburské vyznanie, Obrana augsburského vyznania, Malý a Veľký Lutherov katechizmus, Šmalkaldské články a Formula svornosti) – považujeme za vyjadrenie toho, čo je špecifické v našom evanjelickom chápaní Božích vecí, života cirkvi a spasenia človeka.
Narodili sme sa do evanjelickej cirkvi, alebo sme sa evanjelikmi stali. Vieme však, prečo sme evanjelikmi. Vieme to oceniť a je to súčasť našej ľudskej identity. Zároveň však žehnáme všetkým úprimne veriacim kresťanom. Prežívame spojenie s inými cirkvami a denomináciami v tom, čo kresťania môžu mať spoločné. Nepestujeme našu výnimočnosť a nedotknuteľnosť. Hlásime sa k takému druhu ekumenizmu, kde kresťania prežívajú jednotu napriek svojej nepopierateľnej rôznosti. Ako cirkvi sme časťou sekulárnej postmodernej spoločnosti. Nemôžme byť rivalmi, ale partnermi v spoločnej službe a svedectvu svetu.
Ak sa nás niekto pýta, ako stručne sa dajú pomenovať naše ciele, odpovedáme, že je to život z Božieho Slova – jeho čo najpoctivejšie kázanie a čo najslobodnejšie prijímanie, je to ďalej budovanie osobnej istoty spasenia v Ježišovi Kristovi – nie prevádzkovanie formálneho náboženstva, nie iba konfesionálna hrdosť, ale vrúcny vzťah s Bohom cez Ježiša Krista so všetkými dôsledkami pre život vo svete a pre poslednú mysliteľnú nádej, je to budovanie spoločenstva – zdieľanie svojich životov a údelov v mene duchovného rastu a spoločnej radosti a je to napokon služba v mene Ježišovej lásky všetkým potrebným – organizovaná zborová diakonia, spontánna dobročinnosť a lojalita s bohumilými programami našej cirkvi, nášho Mesta a iných inštitúcii.
Štyri reformačné princípy v našom živote
Jedine viera
Sola fidei
Slovo „viera“ sa môže stať všeobecným a neurčitým, rovnako v dnešnej dobe, ako aj v stredoveku. Reformační otcovia preto radšej používali výraz „zachraňujúca viera“. „Zachraňujúca viera“ znamená radikálne osobné spoľahnutie sa na to, že Boh v Ježišovej smrti a vzkriesení urobil všetko pre naše spasenie. Z tohto bodu, z bodu takejto „zachraňujúcej viery“, sa začína odvíjať nový život kresťana, so všetkými praktickými dôsledkami.
Keď o viere kážeme, keď v nej vyučujeme, nemáme ambíciu podávať iba všeobecné náboženské poučenia a informácie. Túžime pomáhať vzniku a rastu „viery zachraňujúcej“. Takej, ktorá odpovede na všetky otázky života, budúcnosti, smrti a nádeje, má iba v Ježišovi Kristovi. Nikde inde, v nikom a ničom inom!
Jedine milosť
Sola gratia
Slovo „milosť“ označuje jeden zo základných rysov Božieho jednania. Zároveň pomenováva aj našu vlastnú skúsenosť, že sám Boh, z Jeho vlastnej strany a moci, sa rozhodol zachrániť človeka, ktorý je od Boha oddelený a pred ktorým je iba jedna možná perspektíva – smrť.
Milosť, súcitná náklonnosť a láska Boha k človeku, je väčšia ako čokoľvek čo poznáme, alebo tušíme. Nekonečný oceán Božej milosti sa sústredil do jednej jedinej historickej osoby, do jedného miesta a udalosti: keď Ježiš Kristus zomiera na kríži, vtedy sa milosť otvorila všetkým, ktorí túžia po Bohu, zmysle, naplnení a večnosti.
Sami zo seba nemáme nič, s čím by sme sa mohli pred Boha postaviť. Vierou sa otvárame tomu, čo nám On dal v Kristovi. Je to dar. Je to milosť.
Jedine Kristovými zásluhami
Sola redemptione Christi
Plne prijímame skeptický názor Novej Zmluvy na otázku, či má človek vlastné sily, možnosti a kvality prísť k Bohu a byť spasený. Nová Zmluva svedčí, že ani mohutnosť ľudského intelektu, ani odhodlanie vôle a morálky, ani tajomstvá, hĺbky a energie sveta, ba ani samotné náboženstvo nedokážu preklenúť priepasť medzi človekom a Bohom. To dokáže iba Kristov kríž, ktorý je pevne založený na Božej strane a ktorý sa klenie k nám. Dokážu to iba Kristove zásluhy, ktorých je dosť pre všetkých ľudí všetkých čias a ktoré si človek prisvojuje zachraňujúcou vierou.
Iba Kristus, iba On samotný. Z Neho sa odvíja všetko ostatné. Chceme Teba, Pane!
Jedine Písmo
Sola Scriptura
Biblia je viac ako iba zaujímavá literatúra. Veríme a vyznávame, že je Božím Slovom, Písmom Svätým. Slová šesťdesiatich šiestich kníh Biblie, pochádzajúce od množstva známych i neznámych autorov, prijímame ako Božiu reč k nám, ktorá je zaodetá do slov ľudí.
Vo všetkých biblických rozprávaniach, piesňach, proroctvách, príbehoch evanjelií, apoštolských napomenutiach a zjavenej múdrosti, je aj naše miesto. Máme právo si vierou privlastniť obsah a nádej tejto knihy, ako by bola napísaná iba o nás a pre nás. Odkrýva nám svedectvo o Božom pláne spásy, vrcholiacom v Ježišovom diele. Duch Svätý cez poslušnosť Písmu prináša Božiu vládu do nášho života. A to je najväčšia sloboda a radosť!
